Zvonkohra vytvára sieť deviatich príbehov. Jednotlivé rozprávania majú vlastné ťažisko, ich postavy však vstupujú aj do životov ostatných. Človek, ktorý v jednej časti stojí v centre pozornosti, môže v ďalšej pôsobiť ako niekto na okraji. Takéto usporiadanie pozýva vnímať rozdiel medzi tým, ako ľudia vidia sami seba, a úlohou, ktorú majú v cudzom príbehu.
Osobitým znakom knihy je obrátené smerovanie času. Čítanie postupuje od vyústenia k prvotnému podnetu; čitateľ si preto priebežne dopĺňa predstavu o tom, prečo sa udalosti odohrali práve takto. Pozornosť sa obracia k príčinám a k väzbám medzi jednotlivými osudmi. Nová informácia môže osvetliť starší úsek rozprávania, takže zmysel celku sa skladá postupne. Pri tejto kompozícii má hodnotu pamätať si aj postavy a súvislosti, ktoré spočiatku vyzerajú vedľajšie.
Dejový priestor charakterizuje mesto sôch. Poetický spôsob podania necháva vedľa seba existovať pôvabný obraz aj menej pôvabnú životnú skúsenosť. K literárnej vrstve autorka pridala vlastné hudobné skladby, a zvuk je tak súčasťou predstavenia knihy aj jej názvového obrazu. Hudobný sprievod pritom nemení ponúkané elektronické vydanie na audioknihu. Zvonkohra ponúka predovšetkým čítanie založené na prepájaní perspektív, návratoch v čase a hľadaní súvislostí medzi deviatimi rozprávaniami.
Recenzie
Nikto zatiaľ nepridal hodnotenie.